Báť sa Božieho mena

33. nedeľa roku C

Prvé čítanie nás upozorňuje na dve kategórie ľudí a na deň súdu. Prvou kategóriou sú ľudia namyslení a páchajúci neprávosť. Oproti nim sú tí, ktorí sa boja Pánovho mena. Zároveň tento text vyjadruje pevné presvedčenie, že príde deň súdu, blíži sa. Ako sa postaviť k tomuto posolstvu? Máme azda sledovať svet okolo nás a identifikovať namyslených a páchateľov neprávosti?  Vzhľadom na druhú kategóriu sa nám natláča do popredia otázka o tom, aká je charakteristika toho, kto sa bojí Pánovho mena? Sme to azda my? Nie je to azda nejaký zastaralý postoj vzhľadom na to, že my sme naklonení prežívať viac slobodu a slávu Božích detí?

V druhom čítaní nás sv. Pavol upozorňuje na vzťah medzi nábožnosťou a konkrétnou každodennou prácou, ktorá je zabezpečením živobytia. Neporiadny život a zháňanie sa za zbytočnosťami – to je obraz ľudí, ktorí nemajú projekt života. Sú zmietaní svojimi nápadmi a chúťkami. Dnes takýto život žijeme z iných motívov ako náboženských. V každom prípade sa nás toto čítanie pýta, ako je náš život nasmerovaný a aký je náš vzťah k práci a ku každodenným povinnostiam.

V evanjeliu sa stretávajú dva pohľady, ktoré na seba narazia. Na jednej strane učeníci, nadšení krásou chrámu, prežívajú hrdosť, radosť, pocit šťastia. Do tejto ich perspektívy Ježiš vstupuje veľmi nešetrne. Ohlasuje rozbitie tej krásy, ktorú práve kontemplujú a ohlasuje náročné a neblahé skutočnosti, ktoré sa blížia: poblúdenia, vojny, hrôzy, prenasledovania učeníkov, ba aj rozpad ich vlastnej rodiny. Budú nenávidení pre jeho meno. Takto nachádzame prepojenie medzi prvým čítaním a evanjeliom: báť sa Božieho mena a byť nenávidenými pre Ježišove meno.

Ako saleziáni

Druhé čítanie hovorí o každodennej práci, ktorú netreba opúšťať. Téma veľmi drahá našej spiritualite. Duchovný život saleziána je viac každodenné úsilie s úsmevom, obetavo, nezištne. A k tomu patrí aj radostný oddych po dobre vykonanej práci, v upratanom obydlí. To je liturgia života.

Pre mladých

Báť sa Božieho mena … bázeň voči Bohu. Ako často zabúdame učiť mladých tomuto postoju. Bohu patrí úcta, vnútorný postoj, ktorý nám zabraňuje ľahkomyseľne o ňom hovoriť. Boh nereaguje bezprostredne na ľudské prosby, ani na ľudské urážky. Je tu priestor ticha, hľadania, ale mal by to byť aj priestor úcty a hlbokého vnútorného vzťahu. Pomôžme im objaviť Božie meno – Božie meno je láska, milosrdná láska. Boh milosrdný, láskavý a zhovievavý. Takto ho najlepšie spoznajú pokorní a chvejúci sa. Je tu priestor na modlitbu o dar bázne voči Bohu. Voči Ježišovmu menu. Iba potom máme nádej na mladých ľudí, ktorí uprostred neveriacich s odvahou vydajú svedectvo. Lebo bázeň pred Bohom je základom odvahy voči ľuďom. Nie arogantnej a sebaistej, ale skromnej a oslovujúcej.

don Pavol Grach SDB