Novinky a aktuality
Spomíname na don Nádaského
Don A u g u s t í n N Á D A S K Ý 88 ročný
* Šelpice 2.10.1930 + Šaštín 6.8.2008
Don Augustín Nádaský sa narodil, podľa cirkevného kalendára, 2. októbra v deň Anjelov strážcov.
Pre nás, čo sme študovali a vyrastali v Ríme, pre nás žiakov a odchovancov dona Nádaského, tento deň "anjelov strážcov" ako keby mu bol ušitý na mieru.
Tento deň a jeho svätí patróni, ako keby si ho boli vybrali spomedzi miliónov detí a pripravili na neľahkú úlohu.
Don Bosco mal mimoriadnu úctu k anjelom strážcom a svojich chlapcov zveroval pod ich ochranu. Aj rakúska saleziánska provincia je zverená anjelom strážcom ako patrónom ich provincie a celej saleziánskej činnosti.
Don Augustín Nádaský mal taktiež veľkú úctu k anjelom strážcom a myslím, že si obaja „padli do oka“: vzal si ich za vzor na celý život a my, jeho žiaci sme si toho boli v Ríme aj vedomí a sme to denne doslova hmatateľne cítili...
Tak ako anjel strážca je všade: pri nás, nad nami, vedľa nás, v nás, počas dňa i počas noci, tak aj don Nádaský bol pri nás, vedľa nás... stále s nami.
On poznal lepšie nás, ako sme my poznali sami seba! A to preto, lebo bol stále s nami od rána až do večera a od večera do rána, i počas noci a počas nášho spánku.
To nie je iba vymyslená rétorická fráza, je to skutočnosť, je to empirický zážitok toho, čo to zažil a skúsil, čo o tom píše, ako svedectvo veľkého človeka, nášho vychovávateľa, učiteľa, profesora, duchovného radcu i školského poradcu – dona Augustína Nádaského.
Anjel strážca – vhodnejší deň, dátum a meno mu už nikto nemohol ani dať a ani vymyslieť. Don Nádaský bol anjelom strážcom svojich chlapcov a svojich zverencov, o ktorých by sa bol bil do posledného dychu i za cenu života.
Nikdy nedovolil krivé slovo na svojich zverencov, lebo oni neboli iba jeho žiaci, ale jeho deti, duchovné deti! Nedovolil, aby jeho žiakom a zverencom niekto prideľoval dajakú prácu, aby im niekto nariaďoval, prikazoval alebo zakazoval.
Oni, jeho žiaci, teda my sme neboli len jeho žiaci, ale aj jeho deti; on vedel najlepšie, čoho je každý jednotlivec schopný, na ktorú a akú prácu sa hodí, čo dokáže, čo je nad jeho sily, vedel, či to zvládne, alebo nezvládne a preto nikdy nekládol na nás väčšie bremeno, ako čo sme vládali uniesť.
A práve preto, ako nikto iný, nám mohol „vstúpiť“ do svedomia a povedať aj prísne i tvrdšie, ale pri tom vždy otcovsky a s povzbudivým slovíčkom: coraggio Janko, Jožko, Miško, Števko ...
Coraggio, pán radca, coraggio don Nádaský a vďaka, srdečná vďaka za všetky tie prebdené noci a ustrážené chvíle, ktoré nás chránili a uchránili pred každým zlom.
Michal Kaňa,
žiak a odchovanec Slovenského gymnázia v Ríme
