IV Pôstna nedeľa C

Prvé čítanie: Jozue 5,9-12

Manna bola nahradená úrodou zasľúbenej zeme. Boh sa stará o svoj ľud. Na púšti mu dáva chlieb z neba, v zasľúbenej zemi mu dáva chlieb zo zeme. Táto stať nám pripomína, že by sme nemali zabúdať na to, že Boh sa o nás stará aj vtedy, keď všetko vyzerá tak normálne. Pre nás je normálne, že máme čo jesť, že máme plné obchody. Výzva prvého čítania však znie: nezabúdaš na to, že aj toto sú Božie dary? Všetko, čo máš je Boží dar. Nezabúdaj na neho. Boh sa vie postarať o teba aj zázračne. Ale najkrajší zázrak je ďakovať Bohu a nepovažovať všetko za samozrejmosť. Ak tak budeme robiť, budeme naozaj slobodní a radostní. Iba vo vďačnosti a radosti Božích detí sa konečne dá poraziť otroctvo Egypta.

Druhé čítanie: 2Kor 5,17-21

Všetci sme povolaní žiť v zmierení s Bohom. My kresťania máme túto úlohu, hovoriť o tom, že krásne žiť s Bohom, ďakovať mu za všetko a báť sa len toho, aby sme ho neurazili, aby sme nepohrdli jeho slovami, ktoré nám adresoval. Kresťan je povolaný byť Kristovým vyslancom. Napriek tomu, že svet sa stále viac uzatvára pred Bohom, my chceme svedčiť o tom, že aj dnes sa dá žiť s ním, dá sa počúvať jeho hlas. Prosme si, aby sme boli skromnými ale o to výraznejšími vyslancami Krista v tomto svete. A nezabúdajme, že zmieriť sa s Bohom znamená padnúť do jeho náručia a tešiť sa z jeho milosrdnej lásky. Tak ako to vidíme v evanjeliu. Toto zmierenie ohlasujeme.

Evanjelium: Lukáš 15,1-3.11-32

Podnety

Dnešná nedeľa nás pozýva do podobnestva, v ktorom sa Otec usiluje o to, aby sa jeho synovia stali skutočné jeho synmi, slobodnými a radostnými. Otec miluje tých, ktorí sa vzdialili a miluje aj toho, ktorí zostal u neho slúžiť, ale tiež sa nikdy necítil slobodne a radostne. A tak nám tot podobnestvo dáva túto prenikavú provokáciu: slobodu nenájdeš, keď od Boha ujdeš, ale slobodu nemusíš nájsť ani vtedy, keď Bohu slúžiš. Aj v službe Bohu, človek môže zostať otrokom. Aj vtedy, keď nikdy neprestúpi nijaký jeho príkaz. A tak nijaká veľká vzdialenosť nás o Boha neoberie a ani nijaká veľká blízkosť nám ho automaticky nedá. Božie milosrdenstvo ide k jednému i druhému. Kedy už porozumieme, že Boh je milujúci Otec? Kedy začneme žiť radostne ako jeho deti a ako bratia a sestry? Naučíme sa žiť v radostnom ďakovaní?