Vedie nás nádej: „Hľa, všetko robím nové“ (Zj 21,5)
Úvod
Ako každý rok, v týchto týždňoch posielam všetkým provinciám Saleziánskej kongregácie a všetkým skupinám saleziánskej rodiny znenie Hesla pre budúci rok. Aj keď ešte zostáva päť mesiacov do konca kalendárneho roka, plánovanie nového pastoračného školského roka si vyžaduje komunikovať túto myšlienku dopredu. Robím to veľmi rád.
Zároveň však, riadky, ktoré ponúkam, zjavne nie sú komentárom k Heslu, ale iba niekoľkými myšlienkami, ktoré sú jeho vodiacou niťou a ktoré považujem za nevyhnutné na pochopenie uvažovania a niektorých z pastoračných línií.
- CELOSVETOVÁ REALITA, KTORÁ NÁM KLADIE OTÁZKY, A KTORÚ NEMÔŽEME IGNOROVAŤ
Keď rozmýšľame nad odkazom, ktorý nás môže spojiť, ako saleziánsku rodinu, v tomto roku 2021, nie je možné nevziať do úvahy, že po mnoho mesiacov, vo väčšej či menšej miere, svet, všetky národy, zostali, ak nie ochromené, tak určite zablokované. Nie je možné cestovať, nebolo možné sláviť niektoré medzinárodné a svetové udalosti. „Globálna dedina“ sa opäť stala – a určite to nejaký čas potrvá – zjednotením mnohých „dedín“, ktoré sa na seba pozerajú s podozrením. Múry padli, ale kvôli „chráneniu seba“ boli posilnené hranice.
Zoči-voči tejto realite sa opakujú tisíce posolstiev hovoriacich, že táto situácia bude prekonaná, že musíme mať dôveru v seba samých, že sme silní, že hrdosť každého národa prekonala horšie situácie… . Mnohé z týchto posolstiev, ktoré sú tiež mentalitou, spôsobom interpretácie súčasných udalostí, majú veľa z „prometeovského“ tvrdenia opísaného v známom gréckom mýte, v ktorom je jedinec sám schopný obnoviť a znovu stvárniť seba samého a načerpať silu z vlastnej slabosti na prekonanie nepriazne. Je to značne pohanská mentalita. Mnohé z týchto posolstiev nemajú nič spoločné so zmyslom života, každého života, a oveľa menej s Bohom a s cestou, ktorou v súčasnosti prechádzame.
Toto však nie je naša vízia, ani posolstvo, ktoré chceme – na mnohých miestach, kde sme prítomní ako saleziánska rodina – sprostredkovať.
Naše posolstvo zdôrazňuje a opakuje, že tvárou v tvár tejto tvrdej a bolestivej realite s jej ťažkými dôsledkami naďalej vyjadrujeme istotu, že nás vedie nádej: pretože Boh vo svojom Duchu stále robí „všetko nové“.
Pápež František pozval svet, aby bol infikovaný „potrebnými protilátkami spravodlivosti, dobročinnosti a solidarity“ na rekonštrukciu, ktorú bude potrebné urobiť po dňoch pandémie.
Je nepopierateľné, koľko bolesti práve teraz prežívajú ľudia vo svete. Je nesporné, koľko miliónov chudobných bolo nakazených a koľkí prišli o život. Ak sme vyzvaní, aby sme zachovávali bezpečnú vzdialenosť, vieme si predstaviť, ako obyvatelia, natlačení vo favelách, v slumoch, blízko skládok, môžu rešpektovať sociálny dištanc? Strata pracovných miest ovplyvňuje milióny rodín; smútok, ktorý si ani nevieme predstaviť, zanecháva milióny sŕdc v bolesti; hroziaca chudoba (niekedy hlad) zasahuje, dezorientuje, ochromuje a hrozí, že pochová každú nádej
2. DON BOSCO NEBOL ĎALEKO OD TÝCHTO SITUÁCIÍ, PRETOŽE ICH ŽIL ON SÁM
Hovoríme o našom otcovi donovi Boscovi, pretože počas svojho života musel čeliť tvrdosti mnohých situácií, toľkých tragédií a bolesti. Je učiteľom, ktorý nám ukazuje, ako cesta viery a nádeje osvieti, ale tiež dá, nakoľko je to možné, potrebnú silu na zmenu alebo aspoň na obmedzenie nepriaznivých podmienok a prekážok. Náš otec vynikal svojou mimoriadnou húževnatosťou a osobitnou hlbokou realistickou víziou. Vedel, ako sa “pozerať za” problémy. Epidémia cholery bola okolnosťou na miestnej úrovni, podobnou okolnostiam, ktoré sa v každej krajine vyskytnú veľakrát. Ako vychovávateľ a pastier prežíval tieto situácie spolu so svojimi chlapcami. Zatiaľ čo existovali ľudia, ktorí sa zaujímali iba o seba a svoje potreby, don Bosco a jeho chlapci, rovnako ako mnohí iní, „húževnato pracovali“ na prekonaní tragédie. Môžeme tvrdiť, že táto hlboká vízia viery a nádeje sa prejavovala počas celého jeho života: keď opustil svoju matku a svoj domov, pracoval ako „čašník“ v Caffè Pianta, aby mohol študovať v Chieri, čeliac osamelosti a ťažkostiam; keď plakal a trpel pre to, že nevedel, kde by mohol ísť so svojimi chlapcami v popoludňajších hodinách oratória, až kým nestretol Giuseppe Pinardiho … To všetko potvrdzuje, ako dona Bosca viedla čnosť nádeje.
3. HNUTIE DUCHA SCHOPNÉ „TVORIŤ VŠETKY VECI NOVÉ“ (Zj 21,5)
Kresťanská viera neustále ukazuje, ako Boh prostredníctvom svojho Ducha sprevádza históriu ľudstva, a to aj v tých najnepriaznivejších a najviac protirečivých podmienkach. Ten Boh, ktorý netrpí, ale má súcit, podľa krásneho vyjadrenia svätého Bernarda z Clairvaux: „Impassibilis est Deus, sed non incompassibilis“ (Boh netrpí, ale nie je bez súcitu). V dejinách spásy Boh nikdy neopúšťa svoj ľud, vždy ostáva spojený s ním, zvlášť vtedy keď sa bolesť stáva veľmi silnou: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43,19).
Tento čas a táto situácia bude nepochybne prospešná na to:
- aby sme si uvedomili utrpenie mnohých ľudí;
- aby sme venovali pozornosť početným neustálym tichým epidémiám ako je hlad, ktorým mnohí trpia, ako je podpora vojen, či životné štýly, ktoré niektorých obohacujú a milióny ľudí ochudobňujú;
- aby sme sa spýtali sami seba, či môžeme žiť – tí z nás, ktorí majú viac – triezvejším a strohejším životným štýlom;
- aby sme si skutočne uvedomili, že náš svet, celé stvorenie, trpí, je choré, zatiaľ čo sa to neustále spochybňuje;
- aby sme si uvedomili, aké je dôležité „spojiť celú ľudskú rodinu pri hľadaní integrálneho a trvalo udržateľného rozvoja“.
4. SALEZIÁNSKE ČÍTANIE SÚČASNEJ CHVÍLE
Je veľa možností ako čítať tento historický okamih, okamih, ktorý, ako sa hovorí, sa objavuje každých sto rokov, s veľkými krízami, ktoré z rôznych príčin postihujú ľudstvo. Ani najkrvavejšie vojny neboli tak „globálne“ ako situácia, v ktorej sa nachádzame. V každom prípade: akú odpoveď môžeme dať? Aký príspevok ako saleziánska rodina môžeme priniesť? Aké evanjeliové hodnoty, čítané zo saleziánskeho uhla pohľadu, vnímame, že môžeme poskytnúť? Ako my, vychovávatelia, môžeme ponúknuť alternatívu v podobe „výchovy v nádeji“?
Môžeme ponúknuť alternatívne procesy k dominantnej kultúre; zmenu hodnôt a vízie:
- od uzatvorenosti k otvorenosti,
- od individualizmu k solidarite,
- od izolácie k autentickému stretnutiu,
- od rozdelenia k jednote a k spoločenstvu,
- od pesimizmu k nádeji,
- od prázdnoty a nedostatku zmyslu k transcendencii.
Boh k nám hovorí skrze toľkých ľudí, ktorí vedeli, ako žiť s nádejou:
- v extrémnych situáciách k nám Boh naďalej hovorí cez srdcia ľudí, ktorí vidia a odpovedajú originálnym a odlišným spôsobom;
- saleziánska svätosť našej rodiny je bohatá na vzory, ktoré vedeli žiť vedení nádejou (blahoslavený Štefan Šándor a Magdaléna Moranová, …).
- Nemôžeme sa zachrániť sami. Nikto sa nezachráni sám.
Zmysel toho, čo chcem vyjadriť, je obsiahnutý v citáte pápeža Františka: „Ak existuje niečo, čo sa môžeme naučiť v tomto čase, je to to, že sa nikto nezachráni sám. Hranice padajú, steny sa rozpadajú a všetky fundamentalistické úvahy sa rozpúšťajú pred takmer nepostrehnuteľnou prítomnosťou, ktorá zjavuje krehkosť, z ktorej sme stvorení… Je to dych Ducha, ktorý otvára horizonty, prebúdza kreativitu a obnovuje nás v bratstve, aby sme boli prítomní (alebo aby sme povedali: „Tu som“) pred obrovskou a naliehavou úlohou, ktorá nás čaká. Je nevyhnutné rozoznať a cítiť pulz Ducha, aby sme spolu s ostatnými dali impulz dynamike, ktorá môže svedčiť o novom živote, ktorý chce Pán v tomto konkrétnom okamihu histórie vytvoriť a usmerňovať“.
Ako saleziánska rodina sme sa snažili vo chvíľach krízy dať odpovede ako znamenie lásky a nádeje a dnes musíme byť alternatívou:
- v sprevádzaní mladých ľudí na ceste života ich otváraním pre iné horizonty, nové perspektívy;
- v učení žiť „v medziach“ v „neobmedzenej“ spoločnosti. To znamená pomáhať mladým a dospelým objavovať „normálnosť života“ v jednoduchosti, autentickosti, triezvosti, hĺbke;
- tým, že necháme, aby mnohé hlasy nádeje mladých ľudí nám v ťažkých časoch mohli klásť otázky: ekologické hnutie, solidarita s chudobnými.
5. Miesta, na ktorých sa môžeme učiť a cvičiť sa v nádeji
- Viera a nádej chodia spolu. Navrhujeme vieru ako autentickú cestu, pretože „svet bez Boha je svet bez nádeje“ (Ef 2:12).
- Modlitba ako škola nádeje a osobného stretnutia s láskou Ježiša Krista, ktorý nás zachraňuje.
- Práca, námaha v každodennom živote, pretože nakoniec, keď sa ľudská bytosť pohybuje, koná tak, aby zmenila situáciu, je vždy postavená na nádeji, ktorá ju podporuje. „Každý seriózny a čestný čin človeka je nádej v činnosti“.
- Utrpenie a bolesť prítomná v každom ľudskom živote ako nevyhnutná brána na otvorenie sa nádeji.
V mnohých kultúrach sa vynakladá všetko úsilie na ukrytie alebo umlčanie utrpenia a smrti. Ale to, čo umožňuje ľudskej bytosti sa liečiť, nie je vyhnúť sa tomuto utrpeniu a tejto bolesti, alebo ich skryť, ale v ňom dozrieť a nájsť zmysel života, keď ten nie je okamžite alebo ľahko viditeľný. V skutočnosti „veľkosť ľudstva je v zásade určená vzťahom s utrpením a s tými, ktorí trpia“.
- Chudobní a vylúčení, ktorí sú v centre Božej pozornosti, musia byť v saleziánskej rodine našimi privilegovanými destinatármi.
- V najväčších krízach zmizne toľko vecí, „istoty“, o ktorých sme si mysleli, že ich vlastníme, zmysly života, ktoré sa v praxi ukázali ako falošné. V skutočnosti však veľké hodnoty evanjelia a jeho pravdy ostávajú, aj keď zlyhajú oportunistické alebo súčasné filozofie a myšlienky. Hodnoty evanjelia nezmiznú, nestanú sa „tekutými“, nestratia sa. Z tohto dôvodu, ako saleziánska rodina dona Bosca, sa nemôžeme zriecť poukazovania na to, v čo veríme, nemôžeme stratiť našu charizmatickú identitu v odpovediach, ktoré musíme dať na každú situáciu.
6. Mária z Nazareta, Matka Božia, Hviezda nádeje
Matka Mária dobre vie, čo to znamená dôverovať a dúfať proti všetkej nádeji a spoliehať sa na Božie meno.
Jej „áno“ Bohu prebudilo ľudstvu všetku nádej.
Pri narodení svojho Syna zažila bezmocnosť a osamelosť; vo svojom srdci si uchovávala bolesť, ktorá jej prebodla srdce (porov. Lk 2,35); prežila bolesť, keď videla svojho Syna, že je nepochopený, odmietnutý, ako „znamenie, ktorému odporujú“.
Zažila nepriateľstvo a odmietnutie voči svojmu Synovi, až kým pod krížom na Golgote nepochopila, že Nádej nezomrie. Z tohto dôvodu zostala s učeníkmi ako matka – „Žena, hľa, tvoj syn“ (Jn 19,26) – ako Matka nádeje.
Svätá Mária,
Božia Matka a naša Matka,
nauč nás veriť,
dúfať a milovať s tebou.
Ukáž nám cestu, ktorá vedie do Kráľovstva.
Hviezda morská,
svieť nad nami
a veď nás na našej ceste “.
Amen.
Don Ángel Fernández Artime, S.D.B.
hlavný predstavený
(Fotografia: saleziani.sk)