„Ahojte. Volám sa Jozef Drlička. Som odchovanec saleziánov na GJB v Šaštíne (2000 – 2004). S manželkou Michaelou máme štyri deti – Šimon (7 rokov), Lukáš (v júli bude mať 6 rokov), Filip (v júli 4 roky) a posledný Eliáš (pol roka). Tak ako vo všetkých rodinách, aj u nás to žije. Raz sme zdraví a raz všetci chorí. Nevyhli sme sa ani covidu. Najprv ja s manželkou, potom Šimon. A súčasne s ním pravdepodobne aj Filip. Pospávali. Šimon sa po pár dňoch zotavil, no Filip bol stále unavený, ráno sa zobudil, prišiel do kuchyne, poobzeral sa a že je unavený, ide si ľahnúť. Takto to trvalo pár dní. Z času na čas sa nám zobudil v noci, že ho bolí vzadu hlava. mysleli sme si, že mal len zlú polohu pri spánku a neriešili sme to. No vyrušilo nás to, že pospáva počas dňa. Šli sme k obvodnej lekárke, ktorá nás poslala do nemocnice, že tam nám urobia odbery a zistia, či je chudokrvný…však len na tri dni.
Do nemocnice sme teda šli 14. 3. 2022. Po odberoch 15. 3. prišla za nami doktorka, že je všetko v poriadku, že len toho železa má málo. Ale že si ho máme kúpiť v lekárni a bude dobre. Na druhý deň môžete ísť domov….V deň 16. 3., keď sme mali ísť domov, nás „náhodou“ na chodbe uvidela iná pani doktorka, ktorá mala viac rokov praxe za sebou. Hneď ma zastavila, či tak Filipko štandardne kráča. Zaskočila ma jej otázka a keďže sme šli z herne, kde sa Filipkovi nepáčilo, odpovedal som, že nie, ale momentálne je nahnevaný, preto tak divne kráča (strnulo). Jej reakcia bola taká, že niečo nie je v poriadku, že ho objedná na neurologické vyšetrenie. A tak o chvíľu za nami prišla pani doktorka z neurológie. Tá zhodnotila, že všetko ukáže CT vyšetrenie…a ukázalo tumor v mozgu. Nič viac mi vtedy nevedeli povedať. Že viac ukáže magnetická rezonancia. Celú noc sme preplakali, ja v nemocnici a Miška doma. Hneď na druhý deň 17. 3. nás viezli do Bratislavy, kde mu spravili MR. Tumor v zadnej jame cca 4×4 cm, vraj nutná operácia…
Stále hospitalizovaní sme čakali na operáciu, ktorá sa asi trikrát odkladala z rôznych dôvodov (chýbajúci personál, nedostatok miesta na áre). Konečne sme sa dočkali. 31. 3. nastal pre nás deň D, kedy mi Filipka zobrali o 7.50 ráno a čakal som. Čakali sme všetci. Dlhé čakanie, nervozita, plač. Nevedeli sme čo bude, ako dopadne operácia. Večer o 22.15 mi prišla povedať pani doktorka, že je konečne po operácii. Videl som na nej veľkú únavu. Veď samotná operácia trvala cca 12 hodín, a táto pani doktorka čerstvo po covide sa musela toľké hodiny sústrediť. VĎAKA, VEĽKÁ VĎAKA všetkým lekárom, ktorí nášmu Filipkovi pomáhali, operovali ho a pomáhajú mu. No v prvom rade vďaka BOHU, za to aký je úžasný. Filipko žije. Keď som ho bol pozrieť na druhý deň na áre – živá mŕtvola. No postupne sa začal hýbať, učili sme sa piť, jesť, kráčať. S rehabilitáciou ešte nie sme na konci, ale napredujeme a to nás teší. Totiž moja mama – pediater na dôchodku, keď som jej oznámil, že Filipko hýbe rukami, nohami, sa rozplakala. Z jej skúsenosti po tak ťažkých operáciách v blízkosti nervového kmeňa (dúfam, že som to dobre pomenoval) deti ostali nehybné.
Ďalších 10 dní bolo pre nás po psychickej stránke veľmi náročných. Čakali sme na histológiu. Výsledok? Ependymom grade II.
Na konzultácii s pani doktorkou z onkológie som sa dozvedel, že medzi II. a III. stupňom nie je veľký rozdiel. II. stupeň ešte nie je zhubný (teda aspoň sa tak tvári) a III. stupeň je už zhubný. Teda liečba je taká, ako keby bol nádor zhubný. 22. 4. sme začali chemoterapiu. Jeden cyklus trvá tri dni. Po chemoterapii cca 4 – 5 dní mu tak klesnú hodnoty, že musíme ísť do Bratislavy. V podstate by sme mu vedeli pichnúť doma rastové faktory, no vždy to skomplikuje teplota. Preto sme vždy na pár dní hospitalizovaní. Zvykli sme si, že život sa nám veľmi zmenil, no sme ochotní ako rodina urobiť všetko pre to, aby sme Filipkovi pomohli. Od polovice marca som PN, teda 55 % z platu. Manželka je na materskej. Hoci sme sa báli, ako prežijeme, vidíme, že úžasný Boh sa stará. Ľudia, ktorí s nami kráčajú na našej krížovej ceste nás podporujú aj finančne.
Jediná skutočnosť, ktorá má prekvapila, bola cesta do Bratislavy na našom 20 ročnom aute. Veru, vtedy som veľmi prosil všetkých svätých, aby nám pomohli dostať sa do Bratislavy. Odvtedy hľadám spôsob, ako si zabezpečiť lepšie, novšie auto. Cesty do Bratislavy teraz riešime tak, že nás vozí jeden ochotný človek. No na druhej strane, tiež má svoj život a nemôžeme ho tak zaťažovať. Uvedomujem si, že takéto plánované aj neplánované cesty budú veľmi časté. Záleží nám na Filipkovi, na jeho zdraví a na bezpečnom presune do a z nemocnice.
Žobrem, kde sa dá, prosím, hľadám ľudí, ktorí sú otvorení pre pomoc a majú aj možnosť pomôcť finančne. Samozrejme, že nie všetci ľudia, ktorí chcú pomôcť finančne, majú aj takú možnosť. Preto týchto ľudí prosím o modlitby, lebo tie sú veľmi dôležité.
Opieram sa s vierou o Ježišove slová: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“ V duchu týchto slov prosíme o finančnú pomoc na kúpu lepšieho, bezpečnejšieho auta.
S úctou a vrúcnou vďakou rodina Drličková“
