V utorok 12. marca 2024 sme sa rozlúčili s naším drahým šaštínskym profesorom Mgr. Michalom Schmidtom. S bázňou a vďakou si pripomíname jeho obdivuhodné životné dielo aj prostredníctvom uverejnenia jeho životopisu a malej vzorky z jeho rozsiahleho básnického diela.
Michal Schmidt sa narodil 6. 1. 1931 v obci Štefanová, ako druhé dieťa chudobných rodičov-roľníkov Jozefa Schmidta a Anny rod. Butkovej. Najstaršia sestra Irenka zomrela ako 15-ročná. Sestra Brigita odišla na večnosť v r. 2015 a Anna pred rokom. Jediným žijúcim súrodencom je najmladší brat Miroslav.
V rokoch 1942 až 1950 študoval na saleziánskom gymnáziu v Trnave. Na školné si privyrábal doučovaním spolužiakov i drobnými prácami. Na internáte,vtedy nazývaný konvikt, bol literárne i duchovne formovaný svojimi predstavenými, známymi osobnosťami Katolíckej moderny, ako napr. Gorazd Zvonický, Sandtner, Paulíny, Ďurica, i spolužiakmi – Mihálik, Turčány, Stacho a iní. Počas gymnaziálnych rokov účinkoval v speváckom zbore prof. Strečanského, najmä nahrávky vianočných kolied pre Slovenský rozhlas. Aktívne reprezentoval školu v atletike a basketbale. Významná bola jeho reprezentácia školy i Spartaka (vtedy Kovosmaltu) vo vrcholovej volejbalovej súťaži. Vysokoškolské vzdelanie získal štúdiom na Prírodovedeckej fakulte a Fakulte geografických vied Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1954 dostal „umiestenku“ ako člen učiteľského zboru na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Senici tzv. Jedenásťročenka, neskôr gymnázium. Oženil sa v roku 1956 s rodáčkou zo Štefanovej, Annou Hrdličkovou, s ktorou vychovali dvoch synov: Vladimíra a Jozefa. Pre nedostatok bytov býval s rodinou zopár rokov v školskom kabinete, neskôr v byte a od roku 1983 vo svojpomocne postavenom rodinnom dome. S láskou sa 7 rokov staral o svoju manželku v jej chorobe a imobilnosti, až kým ju 5. marca 2005 odprevadil na večnosť. Takisto doopatroval syna Vladimíra, ktorý zomrel 9. februára 2011. Pomáhal mu aj s finančným zabezpečením jeho dcér na strednej škole a tiež na vysokej škole.
Za 50 rokov učiteľskej praxe vyučoval svoje aprobačné predmety: biológiu, geológiu, geografiu, ale vzhľadom na súkromné záujmové štúdiá na príslušných fakultách bol schopný vyučovať celkovo 16 predmetov. Medziiným latinčina, deskriptívna geometria, fyzika, dejepis, astronómia, psychológia, filozofia … Počas existencie Vyššej školy pedagogickej bol menovaný za externého lektora pre diaľkovo študujúcich. V roku 1959 sa stal pedagogickým zástupcom riaditeľa senického gymnázia, po tom, čo odmietol lákavú ponuku vedúceho odboru školstva, či hlavného inšpektora a neskôr i riaditeľské funkcie na strednej zdravotnej i ekonomickej škole, ktorú pomáhal zakladať. Vtedy to totiž boli vysoko ideovo-politické funkcie. Napokon bol v roku 1976 z titulu politickej nespoľahlivosti odvolaný aj z funkcie zástupcu riaditeľa, nakoľko verejne s kolegami učiteľmi vystúpil proti vstupu spojeneckých vojsk na naše územie v roku 1968. Bolo mu zakázané písať, chodiť do kostola, cirkevne pochovať rodičov a pod. Vo funkcii zástupcu riaditeľa dal dobudovať športový areál, park, odborné učebne, dielne. Stredoškolským unikátom bola výstavba dodnes existujúceho školského rekreačného strediska (dve chaty) v Plaveckom Mikuláši. Využívala ho aj mládež zo Štefanovej – Zväzarm. Organizoval krúžky ochrany prírody, v ktorých aj sám pracoval (prvý hlásený objav bobra na území Slovenska, relikty medveďa jaskynného, lokality chránených rastlín a pod.), viedol úspešné športové krúžky, bol spoluzakladateľom skautskej organizácie, organizoval školské poznávacie zájazdy po Slovensku. A počas letných prázdnin zase pre vyučujúcich poznávacie zájazdy do vtedy dostupných štátov (čiernomorské pobrežie Rumunska a Bulharska), ich hlavné mestá, ďalej Dubrovník, Sarajevo, Belehrad, ostrov Rujana, Krakov a mnohé iné. Založil a vydával celoškolský časopis Nové slovo a spolu s kolegom Jamárikom, aj celookresný vlastivedný časopis Senický okres.
V roku 1992 pomohol založiť saleziánske gymnázium v Šaštíne, kde vyučoval až do roku 2004. Podľa jeho odhadu odučil približne 4 000 maturantov v Senici a 400 v Šaštíne.
Pre svojich študentov bol tento stredoškolský profesor veľkým svedectvom života viery a vďačnosti Bohu za všetko, čo dostal, uvedomujúc si vo veľkej pokore svoje miesto v pláne spásy nášho Stvoriteľa. Bol pre nich vzorom ako žiť naplno a ponúknuť talenty a schopnosti do služby druhým. Veľkosť a citlivosť svojho srdca dokazoval i finančnou podporou deťom v Afrike.
I napriek aktivitám vo svojich pôsobiskách bol Michal Schmidt „putom lásky“ neustále spojený s miestom svojho zrodu. Jeho aktivity v rodnej dedinke, „najmenšej zo všetkých“ (ako hovorieval), boli udivujúce.
V kultúre sa jeho rodisko preslávilo niekoľkými desiatkami divadelných predstavení, i v širšom okolí, ktoré organizoval, poväčšine režíroval, niektoré i napísal. Obec preslávil aj obnovou a realizáciou už zanikajúcich tradícií (koledovačky, fašiangové maškarády, odvody, dožinky, tradičné krojované zábavy, mikulášske večierky s divadlom a žartovnými nádielkami, prvomájové podomové, dnes už pravdepodobne nikde neexistujúce pastierske vinšovačky s májkami zastrčenými do komína domov slobodných dievčat atď.), s harmonikou či heligónkou chodieval po dedine počas vianočných sviatkov. Obnove tradícií prispel aj založením kapely a mandolínového tria, v ktorých tiež účinkoval. Ako nadaný hudobník sa preslávil aj ako trubkár, klarinetista, či organista, ktorý sadal v kostole za organ v období, keď pedagógovia nesmeli ani nazrieť do kostola.
Ako abiturient založil v rodnej obci volejbalový i stolnotenisový klub, pozdvihol úroveň futbalu, v zime robili klziská.
Obec Štefanovú spolu s priateľom Rudolfom Ochabom dostal na archeologickú mapu Slovenska pri objavovaní pohrebísk našich pradávnych predkov. Spolupracoval s významnými archeologickými osobnosťami pri objavovaní artefaktov doby kamennej, bronzovej, rímskej, slovanskej, stredovekej. Mnohé z nich sú ozdobou múzeí, či archeologických ústavov
Výsledkom prieskumu mikroregiónu boli jeho herbáre, zbierky hmyzu, schránky a ulity fauny, treťohorných skamenelín, mnohé artefakty doby kamennej, bronzovej, rímskej, slovanskej, stredovekej, to všetko je ozdobou múzeí, či archeologických ústavov. I časť jeho literárnej práce je súčasťou dedičstva našich predkov.
V roku 2004 napísal pre rodákov Druhú jubilejnú zlatú knihu obce Štefanová, unikátnu svojím širokým záberom. Je označená za jednu z najlepších monografií.
Po roku 1989 sa so svojou prózou a poviedkami zúčastňoval mnohých literárnych celoslovenských súťaží. Získal celkom 12 ohodnotení a prvú cenu v súťaži Slovenského učeného tovarišstva v Trnave. Tvoril divadelné hry, eseje, rébusy, ilustrácie – aj do svojich kníh, zostavoval krížovky, ktoré uverejňoval v Katolíckych novinách. Napísal knihu „Keď hučali hory“, z doby Slovenského štátu a Slovenského národného povstania a knihu poézie a prózy „Od prameňa k delte“, ktorú mu vydali jeho študenti, Exallievi dona Bosca.
Znotoval mnoho ľudových piesní, ktoré by upadli do zabudnutia a stovky mal ešte v pláne znotovať, ako aj vydať ďalšiu knihu „Štefanová v obrazoch, piesne, tradície, zvyky“, ktoré chcel detailnejšie popísať. To, žiaľ, už nestihol a asi nikto za neho už nestihne.
Ako predseda Cechu rodákov Štefanovej založil, vydával, ilustroval a redigoval časopis „Štefanovské zvony“, spolupracoval na vyzdvihnutí kultúrnej pamiatky „Rozárka“, kaplnky, v blízkosti ktorej objavil slovanské osídlenie a predpokladal, že na jej mieste sa nachádzajú základy kaplnky z čias Veľkomoravskej ríše, čo už však nestihol s archeológmi začať kvôli financiám na výskum.
V časoch socializmu pôsobil v podzemnej cirkvi, spolupracoval i s Františkom Mikloškom, o čom nevedela ani rodina. Až do konca života udržiaval bohaté kontakty s utečenými kňazmi, spolužiakmi, ale aj so svojimi študentami doma i v zahraničí (bol spolužiakom i kňaza Antona Srholca).
Podával svedectvo pri svätorečení svojho priateľa zo saleziánskeho gymnázia v Trnave, Titusa Zemana.
Čím viac sa tok jeho rieky života približoval k delte, tým viac sa zaoberal vážnejšími témami a otázkami straty národnej identity, úctou k rodnej hrude, či témou hazardu s hodnotami. Vstúpil do boja za ochranu života nenarodených detí. Za svoju prózou na ochranu neviniatok získal v súťažiach niekoľko ocenení. Divadelnú hru s obdobnou tematikou (Superstar) zase prezentoval na festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok.
Pedagóg, literát, archeológ, patriot… Tak ho titulujú v odborných kruhoch. Bol všestranne činorodý a aktívny až do posledných chvíľ. I v pokročilom veku pracoval, písal, maľoval … Nevynechal žiadnu nedeľnú svätú omšu, hoci už musel využívať taxík. Po celý život bol verný Bohu a saleziánom dona Bosca, milujúci Sedembolestnú Matičku Šaštínsku.
Vždy sa veľmi rád vracal na Štefanovú. Tu strávil krásne roky detstva, dospievania, spoločného života s rodákmi. Tu bolo vždy jeho srdce a tu si želal byť pochovaný aj so svojou rodinou.
Jeho šľachetné srdce, ktoré sa nechalo strhnúť láskou k svojim drahým, pre ktorých bilo s obdivuhodnou vytrvalosťou, dotĺklo 7. marca 2024.
So všetkými ktorých miloval – s rodinou i s priateľmi – sa lúči a odovzdáva sa do Božej lásky slovami:
Ďakujem Ti, PANE,
za života dar,
stojím už pri bráne
vstupu do večnosti.
Prinášam ti dane,
získané úroky
za veno, talenty
mne zapožičané
pre života roky.
Ich výšku, hodnoty
z análov života
stanovíš len Ty,
PANE.
Nech sa tvoja vôľa
stane!
Ako raz napísal v jednej z jeho mnohých básní :
Dielo dňa sa k večeru chýli
každé slnko stratí jas,
pripomeňme si v tejto chvíli,
že Boh každému z nás určil jeho čas,
za radosť, žiaľ, za dobro aj za vinu
zodpovieme raz za každú žitia našu hodinu,
iba Bohu nakoniec svoju dušu odovzdáš
a všetko pozemské tu zanecháš
Ja dnes už len dodávam:
Už dotĺklo srdce verného rodáka v jeho rodnom chotári ,
jeho odkaz, spomienky, vietor neodveje, čas nestratí,
hoci svoje ustaté telo položil dnes naveky do zeme,
jeho saleziánsku štafetu, lásku k Bohu, k ľudom, nech už iný prevezme.
Text: Eleonóra Malovcová
Fotografie: Marian Peciar SDB, Róbert Mruk