Don Bosco
Keď Izraeliti prišli k vodám Máry, našli vodu, ale bola horká, nedala sa piť.
A ľud reptal proti Mojžišovi: „Čo budeme piť?“ On volal k Pánovi a Pán mu ukázal drevo a keď ho hodil do vody, vody zosladli.
Ex 15,24-25
Na jednej prednáške don Bosco hovoril svojím saleziánom o ťažkostiach rehoľného života a použil túto stať nasledovne: Môže sa vám stať to, čo sa stalo Židom na púšti, že totiž stretnete horké vody, teda znechutenie, choroby, ťažké skúšky, pokušenia. Vy však urobte to, čo urobil Mojžiš: hoďte do týchto vašich horkých vôd drevo, ktoré má moc osladiť ich; a tým drevom je drevo Kristovho kríža, čiže spomienka na Ježišove utrpenie a na jeho Božskú Obetu, ktorá sa denne obnovuje na našich oltároch (MB XII, 600)
Dnes
Táto prekrásna interpretácia nestráca nič zo svojej aktuálnosti. Centrom nášho života má byť Eucharistia, ak na nej denne nemôžeme byť, predsa by bolo krásne aspoň raz za deň si spomenúť, že aj dnes sa Kristus obetuje za mňa, hoci tam nie som. Omša nie je len niečo, čoho sa máme raz za týždeň povinnosť zúčastniť. Je to niečo, čo môžeme prežívať denne, aj keď na omšu nemôžeme ísť. Prestaňme sa obraňovať tým, že nemôžeme denne ísť do kostola, skôr sa pýtajme, či vieme čerpať silu z Kristovho utrpenia k tomu, aby sa naše utrpenie premenilo na niečo sladké. A to, že Cirkev denne sprítomňuje Kristovu obetu je fakt, s ktorým sa môžeme vnútorne spojiť. A v tomto nemáme výhovorky.
→ Popremýšľam nad mojím vzťahom k sv. omši
→ Čo my bráni denne myslieť na to, že Kristus dáva za mňa život?